Každý je nahraditeľný, lenže - za akú cenu?

Dlhá veta, všakže? Dlhá ako problém, ktorý sa vlečie celými ľudskými dejinami. Slobodné rozhodnutie človeka verzus konanie človeka v prospech celku alebo ešte aj - človek je šťastný tiež vtedy, keď robí šťastnými druhých. Nedomanský sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Nemusel utiecť hrať hokej do Kanady (vtedy sa inak nedalo, musel len \"utiecť\"), ale on to urobil a rodná vlasť mu na rozlúčku v novinách napísala asi toľko, že \"je śmece\", že môže si ísť kam chce, ale tým pádom \"pre nás\" už ďalej neexistuje. Vyškrtli ho z encyklopédií, vymazali z hokejových štatistík, ale z pamäti ľudí, ktorí mali radi hokej - nie. Lebo - bol to veľký hokejista. Pravda je však i taká, že potom, čo Nedomanský ušiel, tak ČSSR sa stala majstrom sveta v hokeji. Paradoxy života!
Od začiatku októbra nie je riaditeľkou Knižnice Pavla Országha Hviezdoslava v Prešove Iveta Hurná. Tak sa rozhodla, tak učinila. Každý je nahraditeľný, poviete si. Áno, lenže \"kauza Hurná\" ukazuje, že tých z \"orgánov ÚV\" je stále medzi nami dosť, nevymreli a nevymrú. Rozhodujú tak, aby každý bol nahraditeľný. Hovoria však o inom: milujeme kultúru, myslíme na občanov, ide nám o efektívne vynaloženie verejných financií. Stačilo jedno Hurnej \"nie\", padla kosa na kameň a spustil sa nezmyselný hon na čarodejnice. Hurná je si vedomá, čo z KPOH urobila a čo ľudia pod jej zapáleným vedením spravili, tak prečo by si mala dať skákať po hlave? Už nemusela nikde \"utekať\", iba sa \"zdekovala\" a bude pokoj. Aký a pre koho? Žiaľ, jasné je jedno - KPOH za Hurnej a po Hurnej - \"to je dva\".
Áno, každý, každá je nahraditeľný. Súvisí to s tým, ako tento náš svet funguje. Na jedinom princípe - všetci sme pominuteľní. Potom však nesmú zabúdať naň ani tí, čo rozhodujú o našich osudoch.
(jj)